Peripetie na cestách

  Story time! Opäť raz a zas ma inšpirovala vlastná trpká, ale celkom rutinná skúsenosť, o ktorú sa s vami musím jednoducho podeliť. Ako asi všetci študenti vysokej školy, aj ja musím dochádzať. A dochádzaním nemyslím 15 minút cesty MHD. Skôr ide o štvor-hodinovú krížovú cestu (veriaci, odpustite mi toto nemiestne prirovnanie). Čo všetko sa môže na takej ceste do školy stať? Pohodlne sa usaďte a vychutnávajte!

     Takéto cestovanie zvyčajne začína ranným zhonom a neschopnosťou pobaliť sa do jedného kufra. MHD ste úspešne zmeškali a musíte si zavolať taxík. Zapnete internet s dobrou vôľou, že tam nájdete úplne všetko. Neskôr zistíte, že väčšina čísel je už dávno neplatná. Po desiatich minútach zúfalého vytáčania cudzích čísel vám to konečne niekto zodvihne. Dorazíte na stanicu a po polhodine čakania si v duchu priznáte, že autobus akosi mešká. Už v tomto momente viete, že nestihnete prestúpiť a zostanete trčať v cudzom meste na autobusovej stanici.
     Keď konečne zahliadnete autobus, uvedomíte si, že je v ňom viac ľudí než by bolo vhodné a fyzicky možné. Ticho sa zmierite s faktom, že budete celú cestu stáť, no že sa celú cestu ani len nepohnete, vám trochu naruší plány. Nastúpite. Dav vás uloží do polohy, v ktorej budete stáť najbližšiu hodinu alebo viac. Veci voľne pohodené niekde na podlahe. Dvere sa zatvoria a vy si uvedomíte, že sa vás z každej strany niekto (niečo) dotýka. Na jednej strane sa nemusíte ničoho pridŕžať, lebo nemáte kam padnúť. V letmých zákrutách cítite ako sa vám niekto ošúchava zadkom o chrbát, z druhej strany cítite jemné údery do rebier zapríčinené neznámym predmetom a spredu zase pohľady pohodlne usadených spolucestujúcich vychutnávajúcich si knihu či dobrú hudbu. Chvíľami sa vám zavlnia vlasy, pretože vám niekto tichučko kašle rovno na krk. To všetko zažívate v zimnom kabáte, ktorý si nemôžete vyzliecť. Zmôžete sa maximálne na odkrútenie šálu z vášho krku. Čím viac sa blížite k cieľu, tým viac si prestávate cítiť nohy, ktoré svoju polohu nezmenili pekných pár desiatok minút.
     Na ďalší prestup samozrejme čakáte minimálne polhodinu. Keď zistíte, že prichádzajúci autobus je úplný opak toho predchádzajúceho, vopcháte sa úplne dopredu, aby ste si obsadili fajn miesto. Podarí sa vám to. Celý zvyšok cesty sedíte len vy a vaša kabelka, v ktorej je hrniec a pár kuchynských nožov (nevravte, že také veci nosím v kabelke len ja!). Na predposlednej zastávke ste nútení uvoľniť miesto malému dieťaťu, ktoré je na svoj vek až príliš zvedavé.

  Koniec! Po strastiplnej ceste vystúpite a z diaľky sa na vás usmieva mladý sympatický taxikár (alebo ma pravdepodobne vôbec nevidel a ja som si to len domyslela). A takto sa končia moderné rozprávky. Zaplatíte 2 € a on vám na oplátku dá pečiatku do papierika so zľavami na nasledujúcu jazdu. A žili šťastne, kým si ona nevybrala kufor a on neodišiel za sprievodu hluku od výfuku (celkom fajn rým).

DOVI DOPO