Pre-Erasmus experience and first week

Po viac ako celotýždňovej vynútenej prestávke od internetu vám konečne môžem podať prvé správy. Áno, žijem. Neotrávila ma poľská soľ a ani som sa neupila k smrti poľskou vodkou (i keď poľského piva som vypila viac než dosť). Ešte stále prežívam mierny "kultúrny šok" a ešte stále si neuvedomujem, že tu strávim najbližších  5 mesiacov, no už teraz viem jedno - prešiel iba týždeň a ja mám pocit, že aj keby som sa mala hneď vrátiť domov, tak som zažila niečo, na čo nikdy nezabudnem.

Rada by som vám osvetlila ako funguje taká príprava na pobyt erasmus (pre prípadných záujemcov) a ako dopadol môj prvý týždeň, ktorý našťastie ešte nebol školský, ale len orientačný. V skratke: ak chcete vedieť koľkokrát som sa stratila a koľkokrát som použila vetu: "Przepraszam, nie rozumiem", tak čítajte ďalej (ani si nie som istá či som to napísala správne).

                

     Pred takmer agresívne rýchlym rozhodnutím zúčastniť sa na mobilite Erasmus som si ešte neuvedomovala, čo všetko to zo sebou prináša. Nuž, prináša to len samé papierovačky, podpisovačky, potvrdzovačky a opletačky. Mám pocit, že kvôli byrokracii vysokého stupňa pripadá na jedného erasmus študenta minimálne jeden strom. Tu potrebujete takú prihlášku, tu zase také potvrdenie, tu niekoľko podpisov a tam ďalšie žiadosti a potvrdenia a dokumenty a rozhodnutia a listy a emaily a... Po všetkých papierovačkách mi ostávalo už len čakať. Komunikácia s univerzitou bola z ich strany takmer nulová. Najviac informácií som sa dozvedela sama z internetu (och, ďakujme za nekonečnú silu googlu). Po opletačkách s vyberaním predmetov a čakaním na emaily, ktoré nikdy neprišli, konečne nadišiel deň, kedy som mala odcestovať. Popri všetkom tom zhone a čakaní či vybavovaní som aj zabudla, že raz skutočne príde deň, kedy reálne odcestujem. A tak som odcestovala, len ja a môj nepredstaviteľne ťažký kufor, ktorý som nebola schopná ani len tlačiť nie to ešte zdvihnúť. Ešteže existujú nápomocní okoloidúci.

     Pred príchodom mi bol pridelený Buddy, ktorý sa mal o mňa postarať po príchode do Poľska, ale keďže som tragéd prvej ligy, tak bolo len prirodzené, že môj Buddy bol odcestovaný a nemohol ma vyzdvihnúť. A je to tu. Ten pocit, keď vystúpite z vlaku a v hlave si poviete WTF. Človek si myslí, že poľština a slovenčina sú veľmi podobné jazyky, no keď si začnete v hlave spájať vetu, zistíte, že vlastne po poľsky len rozumiete, no neviete sa ani opýtať koľko je hodín. Nejako sa vykoktáte a pán taxikár vás zavezie až na internát. Musím povedať, že hneď v prvý deň na mňa Poliaci urobili veľmi pozitívny dojem. Zrazu som sa ocitla na internáte s kufrom v ruke a zmätenými myšlienkami. Najedla som sa, vybalila som sa a išla som sa osprchovať do spoločných spŕch, lebo, samozrejme, som nedostala internát, o ktorý som si v prihláške žiadala (už som ale úspešne presťahovaná). Vošla som do sprchy a po chvíli vošiel do vedľajšej sprchy nejaký chlapec. Či to bolo trápne? Áno. Celý čas som sa smiala, lebo mi prišlo absurdné, že stojím nahá v sprche takmer vedľa cudzieho chlapca (tiež nahého), od ktorého ma delila polovičná stena.
     Ako som tak sedela v uteráku, niekto mi zaklopal na dvere. Bol to sympatický mladý chlapec, ktorý na mňa začal hovoriť po poľsky. Po piatich sekundách pritakávania a usmievania sa si pravdepodobne pomyslel, že som trochu mimo. Potom mu došlo, že so mnou nebude rozumnej reči. Prakticky povedal, že si všimol, že som tu nová a pozval ma na "chodbovicu" (teda aspoň som si to myslela... možno chcel požičať pol kila múky). Po zoznamovačkách, dvoch pivách, štamperlíku poľskej vodky a fľaši Becherovky, ktorú som si doniesla z domu, som si uvedomila, že som sa predsa len ocitla na správnom mieste. Keď k tomu prirátam fakt, že som na sebe mala živého hada s menom súčasného ruského prezidenta, tak si môžem povedať, že som svoj pobyt odštartovala vo veľkom štýle.

     Na druhý deň som sa riadila inštrukciami, ktoré mi v podnapitom stave dali chlapci z predošlého dňa. Našla som zastávku (hlavná budova univerzity je totiž v úplne inom meste). Tu som sa zoznámila s Talianmi a neskôr i s inými erasmus študentmi. Na univerzite nás pekne privítali, dali nám nejaké "darčeky" a mali sme prvú hodinu poľského jazyka. Pretože študujem slovenčinu so zameraním na korektúru textu a gramatiku, išlo mi oči vyklať a srdce rozdrapiť, keď som si uvedomila, že tu sa aj oči píšu s ypsilonom (oczy, uszy) a takmer po každej spoluhláske k sa píše jota. Tento jazyk je jednoducho proti mojim morálnym zásadám a presvedčeniam a všimla si to aj pani, ktorá nás učila. (Btw, ak tu nájdete chybu, čo je dosť pravdepodobné, tak zabudnite na fakt, že študujem slovenčinu).

     A takto sa ťahal celý týždeň - hodiny poľštiny, komunikácia po anglicky a na konci dňa som už nevedela ani akým jazykom mám rozprávať. Stratila som sa presne trikrát v jeden týždeň, párkrát som nastúpila na zlý autobus a asi miliónkrát som nerozumela, čo odo mňa ľudia vlastne chcú. Raz som sa presťahovala, párkrát skoro opila. Spoznala som skvelých ľudí, navštívila som Krakov a ochutnala niekoľko "miestnych" jedál (nie sú zas až také odlišné od toho, čo poznám) a samozrejme, že som zjedla balíček kroviek za jeden večer! A pivo, ach, pivo.

A čo som sa naučila počas prvého týždňa? Že tu jednoducho nie je miesto na odpoveď NIE. 

DOVI DOPO