Keď už prázdninové leňošenie prekročí všetky medze únosnosti, prichádza na rad reálny život. (Spomínané medze únosnosti vymedzujeme na osi: ja - rodičia). Vyčítavé pohľady na vaše každodenné vyvaľovanie sa v posteli sa už nedajú vydržať, miera pomoci v domácnosti je minimálna a peňaženka takmer prázdna, tak to je ten správny čas nastúpiť do práce.
A kde inde by mi mohlo byť lepšie než pri mojej drahej maminke, ktorá je krajčírka. Aby sme si urobili malú predstavu v akom prostredí pracuje, tu je moja interpretácia pracovného prostredia - predstavte si veľkú výrobnú halu plnú šijacích strojov (nie dvakrát najtichších), veľa látky, vešiakov, nitiek, ZIMNÝCH kabátov (mimochodom priemerná teplota vo vnútri haly je 30 stupňov) a, samozrejme, 200 žien pracujúcich za minimálnu mzdu. Nie najkrajšia predstava, no treba zažiť aj niečo také. Len tak si človek uvedomí, že žiť sa dá aj inak a treba pre to urobiť maximum.
Okrem neskutočnej ľútosti pre ženy, ktoré tam pracujú dlhé roky, cítite predovšetkým vlastné kríže a tisíc ohováračských ženských pohľadov, ktoré si prácu spríjemňujú komentovaním všetkého naokolo. Neskôr zazvoní zvonec podobný basketbalovému gongu, ktorý oznamuje štvrtinu. To znamená, že je prestávka alebo koniec pracovnej doby. Keď sa pomaly tešíte domov, príde "majstrová" a direktívnym spôsobom sa vás opýta či by ste neostali dlhšie. Jednoznačne.
Od pondelka sa teda považujem za profesionálneho hladkača kabátov a strihača vytŕčajúcich nitiek. Teraz sa treba už len dobre učiť nech tam po škole neskočím aj ja.
PS: Jediným pozitívom je fakt, že máte možnosť nahliadnuť či zúčastniť sa na procese, ktorého výsledkom sú svetoznáme značkové odevy formátu Dior, Chloé, Kenzo a iné. A samozrejme - výplatná páska :) Takže smelo pracovať a potom môžeme ísť na zmrzlinu!
